BRA[Q] – VOL. 2

O TELESNÝCH TEKUTINÁCH A HORORE (A VICE VERSA)

 

Martin Boszorád

 

Kalambúrický tag „bra[q]“ – fúziu braku a Braqua – z nadpisu radno vnímať ako referenciu nielen k tomu, o čom pod touto značkou mienim písať, ale v podstate aj k tomu, z akých pozícií to mienim robiť. Tešiteľsky (odkaz na názov knihy Umberta Eca) mienim písať o popkultúre, ktorá nemá automaticky status nízkeho vo vzťahu k vysokému, ale sama má svoje vlastné vysoké a nízke, pričom zahŕňa nielen diela an sich, ale aj s nimi spojenú recepčnú skúsenosť a životnú prax (odkaz na práce Juraja Malíčka), a mienim to tak robiť preto, že v spojitosti s ňou či prostredníctvom nej rozpoznávam krásu a umenie života (odkaz na podtitul knihy Richarda Shustermana).

 

Zo stredoškolských čias si veľmi dobre – s určitým zveličením by som azda mohol povedať, že priam až eideticky – vybavujem v pamäti nielen niekoľko konkrétnych informácií (presne si napríklad spomínam na situáciu, v ktorej som sa na hodine biológie dozvedel, že latinský názov váľača gúľavého je volvox globator), ale dokonca aj zopár učív či látok. No a takto to mám modelovo napríklad s Hippokratovou typológiou osobnosti, resp. temperamentu: Štyri telesné tekutiny, teda krv (sanguis), žlč (cholé), čierna žlč (melaina cholé) a hlien/sliz (flegma/phlegma), štyri šťavy, ktorých pomer ovplyvňuje temperament človeka a jeho reakcie na vonkajšie podnety. Ergo, ako pointa, štyri typy osobnosti – sangvinik, cholerik, melancholik a flegmatik. V tomto svojom spomienkovom exkurze do základov psychológie by som síce mohol pokračovať, netreba však. O horore sa mi totiž zachcelo písať, o recepčnej skúsenosti s ním – aj takej celkom aktuálnej. Hoci je pravdou, že v spojitosti s telesnými tekutinami.

 

Lenže ako teda súvisia telesné tekutiny s hororom? Nuž to závisí od toho, aký prístup človek zvolí.

 

V rámci akéhosi myšlienkového experimentu by som sa, povedzme, mohol pokúsiť nájsť odpoveď na otázku, ktorý z typov osobnosti je ideálnym divákom či čitateľom hororu. Flegmatik, pretože je – súc, aj čo sa týka schopnosti vnímať, ulepený slizom/hlienom – v zásade vyrovnaný, a teda imúnny voči lacným „ľakačkám“ a skutočne zasiahnuť ho dokáže len čosi naozaj špeciálne, výnimočné? Alebo, naopak, cholerik, pretože je pod vplyvom permanentne kypiacej žlče emocionálne labilný, a teda má tendenciu vnímať čosi natoľko senzitívne, že aj ten najmenší podnet mu vlastne dokáže privodiť saturovaný estetický zážitok? Či melancholik, pretože jeho trudnomyseľnosť nachádza ozvenu v jeho najobľúbenejšej farbe, teda v neriedenej černi, inak farbe takej dôležitej v kontextoch hororu?

 

Jednoznačná odpoveď sa mi hľadá ťažko. Ideálnym divákom či čitateľom hororu by totiž napokon pokojne mohol byť aj sangvinik. V súvislosti s ním má predsa – podobne ako v súvislosti s hororom a najmä jedným z jeho „krvavých“ subžánrov, ktorý ma ďalej bude zaujímať celkom špeciálne, teda slasherom – krv status obsahu imanentného, charakteristického, určujúceho. A táto okolnosť sa mi zdá byť mimoriadne silným a presvedčivým argumentom. Či nie?

 

Mne sa to naozaj javí tak, že áno. Horor s telesnými tekutinami – a predovšetkým s krvou – súvisí silne. Nie je predsa horor, aj napriek tomu, že má rôzne „tváre“, skutočne nezriedka plný krvi? A ak nie (argumentovať by sa dalo, čo ja viem, tým, že v mnohých kanonizovaných hororoch na rozdiel od filmov z kategórie subžánrov splatter či slasher krvi niet), nie je horor práve ten žáner, o ktorom sa v rámci žurnalistickej floskuly zvykne hovoriť ako o tom druhu výpovede, pri ktorom tuhne krv v žilách? Nemožno teda horor – a najmä v niektorých jeho subžánrových vidoch, napríklad v podobe slasheru – vnímať ako, takpovediac, imanentne sangvinický žáner?

 

Aby som počet rečníckych otázok vyvážil oznamovacími vetami, prejdem k jednému svojmu aktuálnemu recepčnému kontaktu s hororom, presnejšie slasherom, teda tým subžánrovým variantom hororu, v ktorom psychopatický a nadštandardne násilný vrah postupne kynoží skupinu postáv, často mladých ľudí, spravidla pomocou nejakého ostrého predmetu, resp. nástroja.

 

Pred pár dňami som mal možnosť pozrieť si austrálsky slasher Charlie´s Farm (2014, réžia: Chris Sun). A hoci ten – ako príbeh, v ktorom sa štvorica zvedavých ľudí vydá za dobrodružstvom na farmu, kde pred rokmi dav brutálne zabil manželov-kanibalov, no nechal, hoci nezámerne, nažive ich syna Charlieho teraz nemilosrdne hájaceho svoje teritórium s mačetou v ruke – nezostal hororovej sangvinickosti nič dlžný (krv sa v ňom leje potokom), vo mne ako v divákovi prebudil všetko iné, len nie sangvinika.

 

Cholerika najmä kvôli zbytočne dlhej a nezaujímavej expozícii a preto, že ma neskutočne poburovalo, ako strašne miestami tvorcovia, podceňujúc vnímavosť diváka napríklad v súvislosti s časopriestorovými zákonitosťami, neboli dôslední.

 

Flegmatika, lebo mi bolo aj kvôli nedostatočnej atmosférickosti prakticky od počiatku celkom jedno, ako a čo sa udeje. Nehovoriac o tom, že von z apatie mi nepomohlo ani to, že sa Sunov film až príliš otrocky držal subžánrových stereotypov, hoci sa v pár okamihoch snažil na diváka metažánrovo požmurkávať.

 

No a napokon melancholika, lebo mi prišlo clivo sa starými dobrými časmi, v ktorých sa subžáner konštituoval a v ktorých sa zrodili ikony – Freddy Krueger, Jason Vorhees, Michael Myers či Leatherface. A prišlo mi trudno aj napriek tomu, že som tie časy s ohľadom na svoj vek zakúsil len s oneskorením. A aj napriek tomu, že som si dobre vedomý toho, že podstatou zlatého veku je, že už bol, resp. pominul.

Rubriky: 2018, Aktuality, Blog | Štítky: , , ,