Európa ako estetický model

Konrad Paul Liessmann si vo svojej knihe Vzdělání jako provokace (Academia, 2018) kladie otázku: aké by to bolo, nazerať na európsky model nie z hľadiska ekonomického či politického, ale z estetického? A teda pýtať sa, akú farbu má Európa? Ako znie? Akým jazykom hovorí, či akou architektúrou je?

V Liessmannových odpovediach dominujú konštatovania o pestrosti a rôznorodosti, napríklad, že Európu nemôžeme spájať iba s modrou farbou, že do hudby jej “orchestra” patria aj atonality a disonancie a že v spoločnom “európskom dome” je prirodzené, občas sa aj hádať a nezhodnúť sa so susedmi. Pôvod povahy európskeho jazyka Liessmann hľadá v dielach literárnych velikánov, akými boli Homér, Shakespeare, Proust či Goethe a aj pre túto bohatú literárnu históriu považuje novodobé fenomény analfabetizmu či odmietania kníh za antieurópske.

Čím do tejto mnohorakosti prispelo Slovensko? Má svoju vlastnú farbu, zvuk, rétorické gesto či architektonický štýl?

Zatiaľ čo Francúzsko je v posledných mesiacoch najmä žlté, Poľsko sa pravidelne zahaľuje do čiernej a v Maďarsku vládne ultrapravicová oranžová, na Slovensku sme v uplynulom roku žili najmä čiernobielymi odznakmi na pamiatku Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka. Neznamená to však, že fungujeme pod taktovkou jednoduchej binárnej opozície. Práve naopak, od čias zamatovej revolúcie si svoju farebnú identitu stále hľadáme. Boli roky, keď sme si mysleli, že “modrá je dobrá” alebo že červená bude farba vysnívaných sociálnych reforiem. Žiaľ, obe časom ostali iba farbami slovenskej trikolóry. A zo Slovenska sa v posledných rokoch stal skôr chameleón, ktorý sa zafarbuje podľa toho, čo nám aktuálne vyhovuje.

Ktovie, či väčšiu autentickosť prejavíme pri aktuálne zostavovanom spevníku Európskej únie. Jeho funkciou je lepšie spoznať krajinu na základe piesní. Podľa posledných správ sa zdá, že naša finálna šestica bude kombináciou ľudovej a populárnej hudby. Nie je však Slovensko svojou povahou skôr krajinou avantgardných improvizácií, ktoré striedajú temné refrény v heavy metalovom štýle? Podobne nejednoznačne by sme mohli popísať aj slovenský rečový prejav. Ak Liessmann hľadá predobrazy európskeho národa v postavách Odyssea, Oidipa či Antigony, aké sú literárne identity Slovákov a Sloveniek? Je ním Hronského Jozef Mak, človek – milión alebo skôr Kukučínov Neprebudený? Či príznačnejšie pre súčasnosť by bolo siahnuť po Pištánkovom kuričovi Ráczovi z Rivers of Babylon? Ak by sme aj vykročili z fiktívneho sveta beletrie do mimoumeleckého estetična, ostane náš hlas podobne tápavý – populistické rétorické figúry striedajú naoko sebavedomé xenofóbne vyhlásenia, slovník programovej slušnosti je atakovaný konšpiračnými kázňami a ideologickými recitálmi. Častokrát ale nevieme, kto a pre koho vlastne hovorí.

Podobne si nie sme istí, komu na našom “dome” otvárame a komu zatvárame dvere. A chce na ne vôbec niekto klopať? Nie je naša architektúra príliš eklektická? Neregulovaná? Občas sa síce vyznačuje progresívnymi prvkami, vo finále ich však často udusí nekvalitný stavebný materiál. Navyše, v sídle s príliš markantnými rozdielmi medzi západným a východným krídlom sa ťažko aj konštruktívne háda a nie to ešte vedie priateľský dialóg medzi spolubývajúcimi.

Liessmann vyzýva, že ak má byť Európa krásnym umením, musí si hľadať vlastný politický tvar, zvuky a metafory. A že to európske by nemalo dnes byť len syntézou minulého a pokračovaním dosiahnutého. Opatrná však musí byť pri voľbe umeleckých prostriedkov. Veľmi ľahko sa totiž môže stáť, že komplikované byrokratické aparáty odlákajú jej potenciálnych divákov a výsledok sa môže stať samoúčelným. To je asi najväčšou výzvou aj pre Slovensko – nebáť sa ísť do rizika, do umeleckého experimentu či alternatívy, avšak nezabúdať pri tom na to, že štát nie je (a nemal by byť) súkromnou galériou.

Rubriky: 2019, Aktuality, Blog | Štítky: , ,