ALLONS-Y, JFK, ODVÁŽNE TAM, KAM SA DOPOSIAĽ ČLOVEK NEVYDAL!

BRA[Q] – VOL. 3

ALLONS-Y, JFK, ODVÁŽNE TAM, KAM SA DOPOSIAĽ ČLOVEK NEVYDAL!

 

Martin Boszorád

 

Kalambúrický tag „bra[q]“ – fúziu braku a Braqua – z nadpisu radno vnímať ako referenciu nielen k tomu, o čom pod touto značkou mienim písať, ale v podstate aj k tomu, z akých pozícií to mienim robiť. Tešiteľsky (odkaz na názov knihy Umberta Eca) mienim písať o popkultúre, ktorá nemá automaticky status nízkeho vo vzťahu k vysokému, ale sama má svoje vlastné vysoké a nízke, pričom zahŕňa nielen diela an sich, ale aj s nimi spojenú recepčnú skúsenosť a životnú prax (odkaz na práce Juraja Malíčka), a mienim to tak robiť preto, že v spojitosti s ňou či prostredníctvom nej rozpoznávam krásu a umenie života (odkaz na podtitul knihy Richarda Shustermana).

 

 

Cestujem nerád. Na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorých poznám. Z balenia som vždy neskutočne nervózny, pretože si toho spravidla potrebujem so sebou zobrať viac ako sa zmestí do akejkoľvek tašky, čo má za následok, že sa zo mňa nad dvomi porovnateľnými kôpkami napríklad oblečenia stáva postupne čoraz vyhladovanejší Buridanov osol. Vlaky – a áno, na rozdiel od autobusov či dokonca lietadiel – vo mne po skúsenostiach rôzneho druhu vyvolávajú priam až kozmický pocit nedôvery a tendencia všetko „overthinkovať“ ma v súvislosti s cestovaním často v myšlienkach zavedie k predstave, v ktorej sa počas presunu z miesta A na miesto B v jednom okamihu v urputných bolestiach zobúdzam vo vani plnej ľadu a s jazvou v spodnej časti chrbta. Hoci sa doposiaľ takmer vždy, keď som sa kamsi vydal, na tvári cieľového miesta ukázalo, že to vlastne za všetky tie nervy stálo, moja averzia voči cestovaniu sa – a tým som si istý – znovu prebudí, keď najbližšie kamsi pôjdem. Presnejšie, keď pôjdem kamsi naozaj, nie akože, teda keď sa vydám kamsi v rámci, povedané s odkazom okrem iného na dnes už absolútne ikonickú prácu Lubomíra Doležela Heterocosmica. Fikce a možné světy (2003), aktuálneho sveta, nie v rámci svetov fikčných.

 

Platí totiž, že ako nerád cestujem naozaj, v tomto svete, v referenčnej realite, v tej, v ktorej nemôžem využiť modrú retro policajnú telefónnu búdku – väčšiu zvnútra ako zvonka – alebo jednoducho teleportačný transportér, tak z cestovania akože, teda vo/po fikčných svetoch mám pôžitok. A to pôžitok náramný.

 

Tri fenomény, tri popkultúrne obsahy – dva seriály a jedna séria – sa mi v tejto súvislosti s ohľadom na moju vlastnú recepčnú skúsenosť a limity môjho vnímania sveta „vyplavujú“ z mysle ako hodné zmienky. Presne tie tri fenomény, na ktoré prostredníctvom verbálnych alúzií odkazujem v názve: televízny seriál Doctor Who, knižná séria Agent JFK a televízny seriál Star Trek: Nová generácia. A aj keď je môj vzťah k daným trom fenoménom, samozrejme, nuansovaný (Doctor Who je pre mňa životne podstatnejší ako Star Trek: Nová generácia, pričom to isté platí o oboch vo vzťahu k Agentovi JFK), to, na čom všetky tri bazírujú, ma fascinuje.

 

Prečo? Pretože v tomto kontexte, tu a teraz, sa mi to javí tak, že nie v jednoduchosti je, ako sa vraví, krása, tá krása, o ktorej je estetika – prinajmenšom podľa ordinárnej, bezpríznakovej školskej definície – náukou, ale v eventualite. A aby tých slov na „e“ nebolo málo, v esteticky esenciálnej (alebo esenciálne estetickej?) eventualite presahujúcej empíriu.

 

Reč pritom pochopiteľne nie je o mojej individuálnej, subjektívnej empírii, ale o empírii druhu, o ľudskej empírii an sich. Presne tej, ktorej deficit fantastika – a je pritom jedno, či budeme pod fantastikou mieniť fantastický cestopis (Doctor Who) alebo space operu (Star Trek: Nová generácia) – supluje. Isteže, už počujem ten argument, že to je len akože, nie naozaj…  V poriadku, beriem na vedomie, ale to nič nezmení na tom, že ja svoj estetický zážitok, vyvolaný napríklad aj cestovaním v ďalekom vesmíre (Star Trek: Nová generácia), naprieč časom a priestorom (Doctor Who) či medzi paralelnými vesmírmi (Agent JFK) jednoducho nemienim deklasovať a vnímať ho ako nie opravdivý.

 

Lebo môj estetický zážitok z dívania sa na seriál Doctor Who – veľký to popkultúrny obsah, veľký v zmysle „plnotvárny“/„objemný“/„rozsiahly“ (čísla napokon nepustia: 13+ tvárí hlavného hrdinu, 26 „klasických“ a 11 „novodobých“ sérií, okolo 850 epizód od roku 1963), ale tiež veľký v zmysle „dôležitý“/„významný“/„exponovaný“ a modelový to „glokálny“ fenomén, britské rodinné striebro s obrovským celosvetovým kultúrnym dosahom – prosto opravdivý je. Nie však kvôli onej veľkosti seriálu, ale kvôli jeho fundamentálnej povahe, vďaka ktorej je v rovine svojej pomyselnej genetickej informácie „príbuzným“ s vyššie už spomínanými fenoménmi, teda s televíznym seriálom Star Trek: Nová generácia či s knižnou sériou Agent JFK. A povahe, ktorá mne ako divákovi či čitateľovi umožňuje – a napadli mi ďalšie, ako sa mi aspoň zdá, tu použiteľné slová na „e“ – extenziu svojej existencie vďaka esteticky esenciálnej (alebo esenciálne estetickej?) eventualite presahujúcej empíriu.

 

Nech sa teda Doktor, Jean-Luc Picard alebo John Francis Kovář vydajú kamkoľvek, môžem sa tam vydať s nimi. A to – na rozdiel od cestovania prakticky kamkoľvek v aktuálnom svete – urobím skôr či neskôr s veľkou radosťou. Allons-y!

Rubriky: 2019, Aktuality, Blog | Štítky: , , , ,