BRA[Q] – VOL. 4

O H*VNE & HAMLETOVI NA HARLEYOCH

 

Martin Boszorád

 

Kalambúrický tag „bra[q]“ – fúziu braku a Braqua – z nadpisu radno vnímať ako referenciu nielen k tomu, o čom pod touto značkou mienim písať, ale v podstate aj k tomu, z akých pozícií to mienim robiť. Tešiteľsky (odkaz na názov knihy Umberta Eca) mienim písať o popkultúre, ktorá nemá automaticky status nízkeho vo vzťahu k vysokému, ale sama má svoje vlastné vysoké a nízke, pričom zahŕňa nielen diela an sich, ale aj s nimi spojenú recepčnú skúsenosť a životnú prax (odkaz na práce Juraja Malíčka), a mienim to tak robiť preto, že v spojitosti s ňou či prostredníctvom nej rozpoznávam krásu a umenie života (odkaz na podtitul knihy Richarda Shustermana).

 

Dva obrazy mám pred očami, keď sledujúc blikajúci kurzor v textovom editore, tú síce implicitne, ale i tak nepríjemne ostentatívne k písaniu nabádajúcu zvislú čiarku, premýšľam o tom, ako efektívne (a tiež, pripúšťam, efektne) „nahryznúť“ tému tohto textu. Prvý obraz je čierno-biely, druhý farebný. Prvý obraz zachytáva biele pole, ktoré je rámcované dvoma čiernymi poľami, a do tejto kontrastnej kompozície vpísané slová „PARENTAL ADVISORY EXPLICIT CONTENT“. Druhý zas krikľavo ružovú obálku slovenského vydania satirického románu britského spisovateľa a scenáristu Bena Eltona nazvaného Popcorn (1999), obálku obopínanú pásom žltého papiera, na ktorom sú uvedené nasledujúce tri vety: „Vraždy a masakry v umení až tak neprekážajú, vulgárne slová sú však niečo celkom iné. Preto neodporúčame kúpu tejto knihy mladistvým a ľuďom, ktorým by drsný slovník mohol prekážať. Pre istotu ešte jedno varovanie: obsahuje aj vyslovene násilné scény.“ Zatiaľ čo to, čo zachytáva prvý obraz, je mienené vážne (nálepka „zdobiaca“ od polovice 80. rokov niektoré zvukové nosiče explicitne, t. j. nepokryte, expressis verbis varuje pred obsahom, ktorý ktosi vyhodnotil ako problematický), to, čo zachytáva druhý obraz, je – a vlastne v súlade s charakterom Eltonovej literárnej výpovede ako celku – mienené inak. Ironicky. A ironicky implicitne. (Čo, samozrejme, neznamená, že kniha takto avizované vulgarizmy a násilné scény neobsahuje.)

 

Vzťah, o ktorom sa mi, pričom mám naozaj pred očami tamtie dva obrazy, tentoraz zachcelo písať, teda vzťah explicitnosti a implicitnosti, môže mať tisíc podôb, tisíc minuciózne nuansovaných valérov, môže byť taký alebo onaký. Nech je však akýkoľvek (pričom platí, že je vždy), spravidla zvykne stáť za pozornosť; vonkoncom nielen vtedy, keď je ako v prípade singla amerického interpreta Eamona, ktorý má z pohľadu Stredoeurópana pravdepodobne status „one-hit wondera“, dovedený ad absurdum. Naozaj by sa obal jeho singla F**k it (I don´t want you back) (2004) nezaobišiel bez „parental advisory“ nálepky? Nerozumie sa to, že obsah na audio nosiči je problematický, samo sebou? Nie sú napokon tie dve hviezdičky v spoločnosti písmen „f“ a „k“ vo svojej implicitnosti dostatočne explicitné? Nie je to „pšt“ beztak dostatočne elokventné?

 

Po nejakom čase som sa už niekoľký raz vrátil k jednému zo svojich najobľúbenejších televíznych seriálov vôbec – k seriálu Sons of anarchy (2008 – 2015). Keďže som ním opäť „zasiahnutý“ – iste, zrejme nie tak ako pri prvom sledovaní, stále však dosť silno –, mám potrebu čosi nejako zdielať, mám potrebu podeliť sa, aspoň na istej úrovni a v istých súradniciach. Lebo potenciálnych, z estetického hľadiska zaujímavých tém, ktoré by sa v spojitosti s dielom Kurta Suttera čoby ideového koryfeja, hlavného scenáristu a showrunnera dali rozvíjať, je neúrekom. A bra[q]ov by tak eventuálne mohol vzniknúť hneď celý rad… Skutočne o všeličom by sa dalo – o tom, ako sa do seriálu projektuje filozofia amerického „občiansky neposlušného“ transcendentalistu Henryho Davida Thoreaua, o tattoo ikonografii viazanej ťažiskovo na obrazy smrti/Smrti a presahujúcej tento konkrétny popkultúrny artefakt smerom k ďalším (trebárs k metažánrovej filmovej sérii Expendables), o tom, ako a na akých rôznych úrovniach – zobrazovaním motorkárskeho životného štýlu počnúc a, povedzme, soundtrackom končiac – je seriál zhmotnením čohosi, čo možno označiť súslovím „americana style“, o tom, v čom seriál korešponduje so svetonázorom Roberta M. Pirsiga zachyteným v jeho ikonickej knihe Zen a umění údržby motocyklu (originálne vydanie: 1974), alebo trebárs aj o tom, čo má Sons of anarchy spoločné so Shakespearovou tragédiou Hamlet.

 

O seriáli Sons of anarchy sa prakticky od počiatku hovorilo ako o Hamletovi na Harleyoch. A oprávnene. Hlavný hrdina Jackson Jax Teller je, čo sa hierarchie v rámci klubu/gangu týka, vlastne „princom“, ktorého otec, niekdajší „kráľ“, zomrel, pričom v jeho smrti má prsty súčasný „kráľ“, „brat“ niekdajšieho „kráľa“ a súčasný manžel niekdajšej i súčasnej „kráľovnej“. Okrem toho duch niekdajšieho „kráľa“, „princovho“ otca je stále istým spôsobom prítomný v rozprávaní, najmä keď v seriáli k svojmu synovi prehovára prostredníctvom strateného a znovuobjaveného rukopisu s názvom The Life and Death of Sam Crow: How the Sons of Anarchy Lost Their Way, textu, ktorý Jax v jednom dialógu z desiatej epizódy druhej sezóny označí ako „half angry manifesto, half MC love letter“. A tým sa väzby seriálu na Shakespeara a jeho dielo vonkoncom nevyčerpávajú, pričom platí, že niektoré (priznaný citát z Hamleta, ktorým seriál končí) sú explicitnejšie, priamočiarejšie ako iné (štvrtú sezónu uzatvára dvojica epizód nazvaných To Be, Act 1To Be, Act 2).

 

Narácia seriálu Sons of anarchy sa „točí“ okolo motorkárskeho klubu/gangu, ktorý, takpovediac, žije na hrane. Nikoho teda – táto okolnosť je napokon implicitne prítomná v tematickom vymedzení seriálu an sich – nemôže prekvapiť, že pomyselný Májin závoj je odtiahnutý a Sutterovo dielo je v mnohých ohľadoch explicitné: postavy sa netrápia kladením si servítok pred ústa, pri sexuálnych a násilných scénach sa kamera spravidla ostýchavo neodvracia, ale všetko sleduje ďalej až do okamihu, keď jej – aby nedošlo k nezvratnému narušeniu estetickej ilúzie – iná možnosť ako odvrátiť zrak vlastne neostáva atď. Napriek všetkej explicitnosti, ktorá je pre Sons of anarchy esenciálne definujúca, si však tvorcovia evidentne uvedomujú, že nie všetko musí byť vypovedané spriama. A tak sú nezriedka a pravdepodobne navzdory všeobecným očakávaniam v tom, čo divákovi hovoria či ukazujú, priam až poeticky implicitní, napríklad vtedy, keď sa v seriáli v rôznych situáciách objavujú vrany ako odkazy na personifikovanú identitu klubu/gangu Sama Crowa, inak kalambúr vo vzťahu k akronymu SAMCRO (Sons of Anarchy Motorcycle Club Redwood Original). A práve aj v tomto funkčnom udržiavaní balansu medzi často eklatantnou explicitnosťou a nezriedka ingenióznou implicitnosťou nachádzam v rámci recepcie seriálu Sons of anarchy veľké potešenie.

Rubriky: 2019, Aktuality, Blog | Štítky: , ,