To je otrasné predstavenie!

Nedávno som sa zúčastnila istého divadelného predstavenia. Asi dvadsať minút po jeho začiatku sa z hľadiska ozvalo: “To je otrasné predstavenie! To je otrasné predstavenie!” Pani v dôchodkovom veku nahlas proklamovala svoje hodnotiace stanovisko dovtedy, kým ju zo sály nevyviedli organizátori. Drobný, avšak neprehliadnuteľný akt vzdoru nebol súčasťou performancie, ale demokratickým občianskym gestom. Diváčka nečakala, kým doznie aplauz, nezverejnila svoj názor v komfortnej zóne sociálnych sietí, ani ho nezaobalila do terminológie divadelnej kritiky v novinách – vyslovila sa okamžite, nahlas a zoči voči. Dnes už takmer archaický krok, na ktorý väčšina z nás nemá odvahu, aj keby neraz veľmi chcela.

Divadlo v nás podobne ako galéria vzbudzuje dojem rituálneho priestoru, ktorý Thomas McEvilley popisuje v úvode knihy Briana O’Dohertyho Uvnitř bílé krychle ako miesto, ktoré “cenzuruje sociálnu pestrosť sveta a nastoluje ako jedinú realitu práve realitu zodpovedajúcu jeho vlastnému uhlu pohľadu, čím vo výsledku potvrdzuje svoju vlastnú trvácnosť či večnú oprávnenosť” (s. 10). Divadlo sa stáva “jedinečnou komnatou estetiky” (O’Doherty, s. 15), systémom s vlastnými konvenciami a nenarušiteľnou aurou. Naštrbiť ju môže jedine samotné divadelné umenie. Ono dekonštruuje tradičné žánre, pracuje s hybridnými formami, vyrušuje divákov, zapája ich do hry, spochybňuje pozíciu vnímateľa… Divák len plní zadania, prípadná spontánnosť či improvizácia, ku ktorej je vyzývaný, deje sa vždy v hraniciach performancie. Umenie má byť tým, kto privádza do rozpakov a nie naopak. My k nemu stále pristupujeme s akousi posvätnou bázňou – málokedy sa z hľadiska ozývajú výkriky nespokojnosti, v galérii nepľujeme na obrazy. Nepatrí sa to. Od umenia však požadujeme, aby bolo nepatričné a odvážne. Vyzývame ho k politickej angažovanosti, k tomu, aby sa stalo naším hlasom v boji proti klimatickým zmenám, aby sa stalo hlasom utláčaných. My, diváci, však naberáme odvahu často len tam, kde sú naše činy neviditeľné alebo skryté za naše virtuálne telá – opúšťame tmavé kinosály, preplnené koncertné sály, hneváme sa v statusoch na Facebooku. Alibizmus však nikdy nič nezmenil. A na opatrnosť začína byť už neskoro. Dve minúty pred polnocou potrebujeme čoraz viac žien a mužov, ktorí sa nebudú báť kričať.

Rubriky: 2019, Aktuality, Blog | Štítky: , ,